Street food is good, Indonesia is fun

Mala by som niečo napísať. Akože tie fasa nové zážitky si to pýtajú. Vraj.

Pozor nasleduje klišé: lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť alebo čítať. Pretože aj keď som skutočne prečítala pár cestopisov a blogov o Indonézii a pred cestou aj počas nej starostlivo blokovala všetky obavy, v momente pristátia v Jakarte mi doplo len jedno – Ja v Ázii zdochnem. Normálne tu umrem, lebo nič a úplne nič a vôbec tu nie je rovnaké ako v Európe alebo Amerike. Momentálne som vo fáze blokovania tejto myšlienky.

Je mi zle. Rozhodla som sa postupne testovať pouličné žrádlo z okolia. Vydržala som desať dní, čo je podľa mňa úspech. Sirijsly. Otázka, či som ešte nemala behačku je frekventovanejšia ako rečnícka otázka - je tam teplo, čooó? Hej, je tu teplo ako v p. - teplých krajinách. Sme tu 6 stupňov južne od rovníka, takže to je zrejme veľké surprise. 

A k veci. Nikdy nechoďte do Jakarty. Vážne. Nikdy. Toto mesto nemá centrum. Nemá pláže. Nemá pekné štvrte. Nie som sklamaná a nefňukám. Bola som pripravená na túto alternatívu. Aj na teplo. Aj na kýblik miesto sprchy. Aj na bordel. Na zápchy nie. Aspoň nie na také, 9 km za hodinu a pol každý deň, celý deň, viackrát za deň. Zápcha o pol 10 večer. Zápcha vždy. 

Indonézia, chvalabohu, nie je len Jakarta. Indonézia je Bali, Borobudur, moonlight ceremónie v Prambanane a býkovražedné rituály v Toraji. Ale ja som ešte mesiac a pol v Jakarte. Pravdepodobne len a len tu. Som pančelka. Platená od toho, že hrám s deckami aj dospelými Simon says. Sú to fagani. Alebo klopia oči niekam do zeme. Neviem, z čoho ma chytajú nervy viac. Niektoré aktivity mi vyjdu, iné nie. Tento týždeň nemám decká. Mám školenia po firmách - nečakane expandujúce spoločnosti, štátna správa, plantážnici. Rozmanitosť. Budem nútiť manažérov hrať Hangmana. 

Neviem, nezamilovala som sa. Ale možno sa ešte zamilujem. V júni. 

In the meantime - 

- Miss? Miss!!! 

- What is it, honey?

- You look like Barbie. All women from Europe do. It´s sooo beautiful.

Možno sa.