Blíži sa Supermoon, odchádza superštudent

Zoštátnicovala som, koniec srandy. Ešte skoro pred dvoma týždňami. Áno, bolo to nakoniec trocha viac formálne ako by vystresovný stepujúci človek čakal. Ale čo, nikto sa mi nemôže diviť, že som bola posratá, keď ma mali skúsať z hudobnej vedy a dejín umenia, ku ktorým som jakživ nedostala v škole základ. 

A hoci som čakala diskusiu o Tatlinovej veži (inak obercool vec), bavili sme sa o základných pojmoch, socialistickom realizme, režimoch a Mňačkovi. Meh. 

Prvýkrát som svoje meno za nový titul napísala na úrade práce. Yess. A hanbila som sa ako pes. Stále som nepochopila tie vysmiate ksichty absolventov, ktorí do tej inštitúcie nakráčajú plní hrdosti, aký úžasný životný úspech dosiahli. Klaňajte sa. Wau. Skončili sme školu. Hrdinské. Poserme sa.

Pôvodne som čakala, že mi eufória z náhleho pocitu vyslobodenia sa po skoro dvoch dekádach systematického ničenia mozgových buniek v slovenskom a českom školstve bude trvať dlhšie. Namiesto očakávaného mesiaca, ktorý som plánovala stráviť stratená a strašne slobodná, som dostala tak tri hodiny úľavy a doteraz trvajúcu depresiu z toho, že sa mi nebesia prihovárajú: "Veeeeronikaaa, je čas. Hú, je čás. Musíš sa rozhodnúť, dieťa moje."

Fuck, a to som chcela mať aspoň normálne prázdniny, kým to začnem riešiť. Scumbag brain strikes again. 

Inak si pozrite Now you see me alebo nový Star Trek a všimnite si teraz cez víkend na oblohe Mesiac v perigeu. 

P.S. Ešte som chcela, že občas keď pri učení človek narazí na niečo zaujímavé (to sa mi v škole stávalo bohužiaľ zriedkavejšie, ako by sa patrilo), je pekné sa o to podeliť, nie?

Tak tu je dom Tristana Tzaru od Adolfa Loosa. Podľa mňa je nenormálne krásny. Už dokážem oceniť aj funkcionalizmus. Super,nie? Treba ček pôdorysy. 

Toto sú nejaké malé radosti.

Prekvapenie v podobe hippies novely.

Tuto som sa veľmi dobre natočila :D Ale ksicht som musela zakryť, to sa jednoducho nedalo 

Práve som si uvedomila, že väčšina môjho života je podivne ružová.