Tango argentino

Majú pápeža. Dnes im to závidím.

Po dôkladnej sprchovej znovuanalýze, prečo som nechala kresťanstvo tak, prestala sa báť pekla (lebo žiadne nie je) a zaradila sa k nepopulárnemu ateistickému trendu, som prišla na to, že som len smutná. Preto lebo dnes by som bola kresťanom rada. Šak som si skoro aj porevala. Tým plačom, ktorý ma dostane zakaždým, keď sa dejú veľké správy (ako keď umrie pápež, odstúpi pápež, Japonsko zaleje veľká voda alebo keď umrel MJ... a stáva sa mi to aj keď vidím reklamu na kokakola kamióny).

Takže som si povedala, že za tú dávku sily spoločenstva by možno stálo aj prekusnutie a dodržiavanie tých zastaralých pravidiel, ktorými sa nevesta Kristova riadi. Naozaj som si celkom pripustila stav, že tá spolupatričnosť za to proste stojí, že všetky sexpravidlá, antipotrat výroky, diskriminácie žien, manipulácie, nejasné pravdy a škandály... že by som s tým vedela žiť, keby som bola zase kresťankou. Bohužiaľ v tejto fáze som narazila na fatálny problém, pretože cirkev od kresťana nechce len dodržiavanie nejakých pravidiel. Nepríjemne totiž chce, aby človek aj veril v Boha. Tento krok už splniť nedokážem. Keď som naposledy vyšla zo spovednice, mala som tak osemnásť a nepocítila som (narozdiel od predošlých razov) nič. Na to sa nabalili rôzne cirkevné morálne nepravdy (a hej, bolo to ešte dávno pred tým, ako som prvýkrát chytila do ruky Dana Browna) a tu ma máte. Nejaké srdce, kotva, kríž - fuč, akoby to ani nikdy nebolo.

Dnes sa kresťanský svet asi úprimne teší. To je asi dobre, pretože Jorge Bergoglio je osoba, z ktorej na mňa išlo pomocou TA3 dojatie a jednoduché dobro. To sa asi často nevidí, aby z človeka išlo vôbec niečo, nieto ešte aby to bolo dobré.  Preto sa dnes má závidieť kresťanom. Lebo majú lídra. Kiež by mne raz tak niekto povedal, čo je dobré a čo nie a čomu môžem veriť, pretože aj keď sa smiem oháňať teóriou "ja nie som predsa ovca" donekonečna, tiež už v poslednom čase neviem, čo je skutočne dobré a čo už nie. 

Teraz prekonám pokušenie tliachať o našej stratenej generácii, živote v mieri, ktorý nás núti viesť ideologickú vojnu a tiež sa mi už nechce ani o kríze morálky. Dobrú noc a Františkovi želám, nech si môže potom bez výčitiek na Vianoce zapnúť kokakola kamióny.