štvrtok, 25. júla 2013

Ja, moje druhé ja a únava


Padla na mňa únava. Spolu s povinnosťami. Cítim sa veľmi pracovne, čo je strašná sranda, lebo som oficiálne zatiaľ stále evidovaná na úrade pre stratené existencie (budúci mesiac sa vraj mám dostaviť na skupinové sedenie o tom, ako si hľadať prácu - seriously? môže tento štát z človeka robiť ešte väčšieho debila?)

Ale nejako som nakoniec pomedzi svoje pofidérne kšefty, pofidérne výlety a pofidérny život stihla zaradiť aj Colours of Ostrava. Bola som tam prvýkrát. Tento festival vo mne vyvolal úplne komplexnú škálu pocitov od maximálnej eufórie po maximálny low point hraničiaci s ťažko depresívnymi stavmi.

Ostrava bola po hudobno dramaturgickej stránke veľká mňamka. Damien Rice, Woodkid, Dub FX, "Núž"...a jasné, že Sigur. Ale áno The XX - v mojom srdci ostanete navždy a najviac vy. Vidieť naživo Olivera Sima a zomrieť z jeho uhrančivého výrazu.




Tam niekde v strede som akurát zomierala od endorfínov.



Maximálnym megaplusom bol tiež Areál. Vítkovický ťažko industriálny krásny AREÁL. Veže, koksovne, vysoké pece, rúry, potrubia, železo, prach a čierne sople z neho a v tom celom rachnuté nasvietené stejdže. Kabáti by si pre toto dali zrejme hoc aj odorvať končatiny. 

A ako čerešnička na celej tejto paráde bude tróniť veta, že organizačne smerom k návštevníkom bol tento festival jeden dosť veľký fail. 


Rady. Všade. Hodinové rady na parkovanie, hodinové rady na vstup do stanového mestečka, nutnosť kúpy lístka do stanového mestečka, nutnosť kúpy lístka na stan a nutnosť kúpy lístka aj na každú osobu v stane. Nutnosť kúpy lístka do Gongu, skoro žiadne sprchy (a aj tie boli na začiatku spoplatnené), zákaz fajčenia v stanovom mestečku, večná buzerácia od sekuriťákov, uzatváranie hlavného areálu už o druhej ráno alebo skôr.. a ešte toto a ešte hento. Nemá zmysel pokračovať v ďalšom menovaní nedostatkov. Je to už raz tak. Pohoda nás rozmaznala. Asi napíšem Mišovi Kaščákovi ďakovný email, že je (a to som si nikdy nemyslela, že by som sa mohla zaradiť medzi nejakých extrémnych fanúšikov trenčianskeho letiska alebo že tam zažívam nejaký stanový nadštandard - proste tak normálne, nie?).


Ja a moje druhé ja sme teda došli z Ostravy s veľmi zmiešanými pocitmi. A ešte stále na nás padá únava z tohto prapodivného festivalu.

P.S. Mám doma dve novoprišlé mačence. Ešte nevieme, ako ich budeme volať. Skoro nikto nezdieľa nadšenie zo super jokeu nazvať jedno z nich Schrodinger.

Aha, a ešte som mala promócie. 







3 komentáre:

  1. som ocakavala takyto clanok....

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. a ja som ocakavala, ze ocakavas. Ako keby si nevedela, ze tebe staci sledovat moj FB :) a obcas so mnou byt :)

      Odstrániť